Čo sa u nás stalo…

Táto obecna kronika bola začatá písať v januári roku 1953 , ako druhá, keďže podľa nariadenia JNV (jednotného národného výberu) referátu školstva, osvety a telovýchovy v Prešove, stará pamätná kniha (kronika) bola uzavretá dňa 10. septembra 1951, Jánom Hudákom, vtedajším kronikárom, Jurajom Parnayom, vtedajším predsedom osvetovej komisie a Jánom Štofanom vtedajším predsedom MNV v Lúčine.(Viď starú pamätnú knihu Huviz na strane 19).

Dňa 11. februára 1953 ja Juraj Parnay bol som radou MNV v Lúčine pri mimoriadnom zasadaní, keď sa konala voľba fukcionárov pre Osvetovú besedu, zvolený za miestného knihovníka a kronikára v obci Lúčina. Narodil som sa 30. júla 1926 v tejto obci. Pochádzam z maloroľníckej rodiny. Môj otec bol aj je dnes tuna roľníkom, teraz je už 68 ročný, poberajúci sociálny príspevok, je prepracovaný, niekedy od 11 rokov bol baníkom na Dubníku, kde sa pracovalo do roku 1921, keď sa v baniach prestalo kutať za drahocenným opálom.

Vychodil som 8 tried ľudovej školy v Červenici vtedajšej ev. aug. Školy. Učil ma po celý čas riaditeľ Mikuláš Gajdár, rodák z Bardejova. Po skončení 8 tried v škole, zostal som doma, nakoľko mojím povolaním malo byť remeslo, ale ako bolo vtedy zvykom, že aj na niekoľkých úzkych roličkách mal zostať dedič, zostal som aj ja, tiež z tej príčiny, že som bol jedinákom, nakoľko starší brat Ján zomrel v roku 1935, na zápal mozgových blán v mladom veku 25 rokov, tiež vo veku štyroch rokov som stratil matku. Bol som vyrastený dosť skromne, čo dokazuje aj moja dosť vysoká postava, ale nie silne vyvinutá (výška 173 cm). Po prechode fronty nemecko-ruskej (18. januára 1945), dňa 7. apríla som narukoval, ba išiel som na odvod, z ktorého som sa domov nevrátil ale sme hneď na druhý deň odchádzali peši smerom na Kežmarok, kde po 6 dňovom výcviku v chemickom kurze sme boli 58 chlapi odoslaný na front, ako chemická rota, kde v prípade sme mali byť použitý ako chemický pátrači, tak sme sa dostali peši do Křenovíc na Morave, keď nemci kapitulovali dňa 9. mája 1945. Odslúžil som si vtedy 6 mesiacov a dňa 2. októbra som sa vrátil domov, na to zase 1. októbra 1948 som znova narukoval a prišiel ako vyslúžený 4. apríla 1950.

Dňa 28. februára 1953 bola v obci zriadená telefona verejna hovorňa, zriadená bola v dome Jána Štefana, vtedajšej kancelárii MNV (Miestneho národného výboru). Verejne telefonne hovorne zriadilo v celom okrese Prešovskom, Poverenictvo spojov. V jeseni 1952 bol urobený na prihaniskoch smerom na ceste Tuhrina, most (drevený), na mieste kde dovtedy bol tiež drevený most, ktorý už doslúžil (zhnil). Most postavila z vlastných zdrojov KCS (Krajská cestná služba). Taktiež obec Červenica v jeseni roku 1951 opravila z akcie 5 MP, cestu Červenica – Lúčina, po betonový most, ktorý bol postavený niekedy v roku 1938. V mesiaci septembri 1951, obec z akcie 5 MP (5 ročný miestný plán) opravila Nadzonovu ulicu, ktorá bola v neschodnom stave, smerom od stredu obce ku studni pod Brezovou hurov, ktorá do vtedy bola užívaná ako hlavná studňa v obci, z ktorej skoro každý z nej vozil vodu na pitie, voda sa vozila vo veľkých sudoch na voze. V týchto súdoch bola jedna diera na vrchu, cez ktorú sa voda nalievala a čerpala. Sudy mali zadnené obidve dna a diera bola štvorhraná na vrchu ako bola ležato položená na voze.

V novembri a decembri 1952 z akcie 5 MP, obec upravila Raycherovu ulicu smerom od stredu obce ku Veľkej studni pod Záhradov Andreja Hudáka. Cesta bola zdvihnutá asi dva metre kde boli zvozeneé kamene z medzi z Pavlovej Mlynskej dráhy a z Lúčkoch, takže sa cesta značne zľahčila a to pri vození obilia z poľa.

Stavba vodovodu.

V roku 1948 začala obec so stavbou vodovodu, do ktorého sa mala zachytiť 5 prameňov a to: 1. v Šlivju pri žľaboch, 2. v Malým Dolku, 3. pod Ceplu straňu (ľudovo povedano Jašterova studnička) 4. pod Mošnikom, 5. na Rovince, kde v roku 1949 boli postavené aj pod Ceplu straňu aj v Malým Dolku jimky t.j. betónové veže. V Šlivju a pod Mošnikom boli zachytené len pramene, lenže z neznámych príčin asi pre zle vedenie, alebo preto, že obec nechcela si založiť JRD (Jednotné roľnícke družstvo), sa zo stavbou vodovodu prestalo. Lenže terajšie generácie a vedenie obce len vyčkávalo príležitosť kedy zo stavbou vodovodu začne, preto lebo v Lúčine dosiaľ voda je cennejšia nad zlato. Len Ďakovať bohu a opatrnosti každého občana, že v letných mesiacoch, keď je suchota, nevznikol požiar, lebo tento by nebolo možne lokalizovať, čo by cela obec musela požiaru podľahnúť.

Predsedovia MNV 1945 – 1953

Od konca vojny v roku 1945 sa vystriedalo viac predsedov (richtárov) MNV. Po prechode frontu prvým predsedom  MNV po Jánovi Mackovi sa stal Štefan Maras, ktorý bol predsedom niekoľko mesiacov. Ján Macko bol richtárom a komisárom za Slovenskej republiky spolu 16 rokov od roku 1929. Po Štefanovi Marasovi nastúpil Juraj Vaškovič a potom Štefan Bugoš. V roku 1949 bol zvolený za predsedu MNV Štefan Marcin a po ňom bol zvolený Ján Štofan. Obaja boli volení preto, lebo boli členovia KSS (Komunistickej strany Slovenska). Lenže ani jeden ani druhý neviedli svoj úrad k spokojnosti niektorých občanov, načo boli aj zrušení. Po Jánovi Štofanovi bol 12. februára 1953 zvolený Ján Kolivoško, narodený v roku 1924 za predsedu MNV, zvolený bol ako nestraník.

Názov obce

Doterajší názov obce „ Huviz“ za maďarskej vlády „ Hűvész“ sa vysvetľoval rôzne, podľa popisu obce sa v jej starej kronike na str. 2 – 3 sa vysvetľoval podľa toho, že v obci sa nenachádzal žriedelný prameň s pitnou vodou a tiež aj podľa toho, že obec bola častejšie navštevovaná morom. V mape z prvej republiky ČSR, v mape XX. Veľžupy Košickej, bola obec naznačená pod menom „ Teplá“, čo sa vysvetľovalo, že v chotáry a v lese je viacej prameňov „ teplic“, ktoré ani v najväčších mrazoch nezamrzajú a tiež po pravom boku vršku „ Mošnik“ je dolina pomenovaná „ Ceplá stráň“, ktorá je vystavená slnku a chránená proti severnému vetru, kvôli čomu je tam aj v zime dosť príjemne teplo

Škola

V roku 1946 bola zriadená v obci škola „ národná“ čiže základná, zriadená bola v súkromnom dome bratov Svatovcov, č.d. 24 v prednej izbe. Prvou učiteľkou bola slečna Vargová, ktorej rodičia teraz bývajú v Mudrovciach, druhým po nej bol Štefan Hytrik, ktorý pochádzal  a býval v Sabinove, kde mal aj malé poľnohospodárstvo, čo malo za následok, že bol viac v Sabinove ako v škole, že deti sa niekedy týždeň ani neučili, alebo sa učili jeden alebo dva dni v týždni. Po ňom bol pridelený mladý zápalistý učiteľ Július Burica, rodák z Turca z obce Turany, ktorý so zaostalými deťmi mal za dlhšiu dobu len trápenia. Po jeho odchode za vojaka v roku 1951 v jeseni, dostali sme tiež svedomitú učiteľku z Prešova už staršiu 60 ročnú slobodnú Alojziu Strasserovu, ktorá do dnes tam učinkuje.

Úrady

Obec spravuje MNV (Miestný národný výbor), na ktorého čele je teraz predseda Ján Kolivoško s členmi rady t.j. referentmy MNV: Jurajom Parnajom, Jánom Jenčurákom, Jurajom Mackom a Jánom Štofanom. Kanceláriu ma na starosti ako vybavovanie agendy Magdaléna Horváthová, dcéra murárskeho majstra Júliusa Horvátha z Vranova, ktorý si v Lúčine na dolnom konci vybudoval dom na koľko jeho manželka je Alžbeta Macková z tunajšej obce. Tajomníkom je Helena Žulková z Červenice. Okrsok verejnej bezpečnosti je v Tuhrine, kde učinkuje st. strážmajster Juraj Herman. Matričný úrad je tiež v Tuhrine.

Prevádzanie mlatby obilia v našej obci

V dávnejšej dobe v obci prevádzali mlatbu obilia ručne t.j. cepami na rukoväti asi 2 m dlhej lieskovej palici remienkami, aby sa ohybalo bola pripevnená druha palica dlha asi 80 cm t. zvaná /capák) a tým sa obilie mlátilo spôsobom, že sa obilie na holohumnisko rozpriestrelo a týmito cepami sa potom po ňom bilo, mlátenie vypadalo pekne, keď si k nemu stáli dvaja až štyria chlapi, ktorí podľa toho aj mlátili dvojku, trojku i štyrku.  Potom keď boli vynájdené gaple, ktoré ťahali kravy alebo kone do kruhu a z nich sila bola hriadeľom (štangov) prevedená sečkáreň alebo mláťačku, ktoré predtým dávali do pohybu tiež ručne. Táto mláťačka vymlátila obilie len z klasov ale nečistila ho od slamy. Obilie pretrasiali dve až päť žien, ktoré s vidlami v rukách pretrasiali slamu a obilie vypadalo na zem, ktoré potom na fukári (mlinku alebo t. zvanom rošte) vyčistili.

Postupom času väčší gazdovia akými v Lúčine boly Svatovo, Tomčíkovo, a Mackovo ( na hornom konci dediny), títo si kúpili mláťačky tak zvané vytrasačky, ktoré už boli dokonalejšie lebo tie už obilie sami čistili slamu od obilia, len na tom spomenutom mlinku ho roztriedili pomocou rošt (sieti) a od pliev, ktoré vydúvané veterníkom. Po prvej svetovej vojne sa už kde tu objavili aj opravdivé mláťačky poháňané stabilným motorom na benzín alebo na drevené uhlie, takýmito mláťačkami v tunajšej obci mlátili z Červenice Ondrej Hudák a spol. Oros, Frištik z Kecerovských Kostolian, potom nejaký z Košíc. Až asi v roku 1936 prvú mláťačku si kúpili spoločne Svat s Minarikom, čo pozdejšie ostala Svatova a Minarik si na druhý rok kúpil sám. V roku 1946 si zase kúpil mláťačku aj Ondrej Jenčurák, ktorý aby dvaja mlátili ešte aj v roku 1950, keď potom im obidvom zobral “Sber” motory do šrotu, ktoré a mieste rozbyli a mláťačky zostali ako nespôsobilé pre mlatbu. V roku 1951 mlátila už STS (strojná a traktorová stanica) z Prešova, s mláťačkou v rozmere 1000 mm s traktorovým pohonom. V roku 1952 mlátila mláťačka z STS Michalovce. Mláťačkárom bol Ján Ondo Eštok z Bracoviec, ktorému som aj ja pomohol. Mláťačku poháňal traktor značky Fardson. Tohoto roku 1953 mlatbu mám previesť ja Juraj Parnaj s mláťačkou STS Prešov, veľkosť 900 mm, poho starobilým motorom značky Lorenz 13 HP. na benzín

Počasie v roku 1953

Rok 1953 bol väčšinou mokrý, na dážď a chlad bohatý. 18. mája napadol sneh a mráz bol do 8 stupňov Celzia. Zamrzli stromy ako aj uhorky a pod. V lete ako 19. júna, 28. júna boli búrky, čo spôsobilo že narástlo hodne jedlých húb. Silná búrka bola 5. júla na deň Cyrila a Metóda okolo 13 tej hodiny. Búrka prišla od severozápadu odkiaľ často prichádzal ľadovec, ale našťastie nebol. Veľká búrka bola večer o ôsmej hodine  22. augusta, ktorá v Červenici narobila veľké škody a vyžiadala si aj jednu obeť v osobe staršej babičky Tkačikovej, búrka sa podobala orkánu a ako tvrdili mnohí občania tamojšej obce, že padal ohnivý dážď, že sa strašne iskrilo, na mnohých domoch strhlo celú krytinu a u Cimermana vytrhlo z cementového múru /základu/ šopu. Povytrhávalo stromy, tak že podobne niečo nepamätajú ani najstarší obyvatelia na okolí. V Lúčine okrem dažďa podobne škody búrka nespôsobila.

Dňa 5. marca 1953 došla k nám smútočná správa, že zomrel predseda rady ministrov a tajomník komunistickej strany v Sovietskom zväze, generalisimus Jozef Visarionovič Stalin. 14. marca nato došla podobna sprava o smrti prezidenta Československej republiky a predsedu komunistickej strany čsl. Klementa Gottwalda, čo spôsobilo veľké napätie u každého občana, že každý sa začal zaujímať, čo bude zajtra, že sa v politike urobí prevrat, čo sa ani nestalo a o krátky čas sa začalo žiť normálnym životom. Bolo to každému nápadne že o 9 dni za svojim učiteľom zomrel jeho žiak a obidvaja boli vysoký štátnici. 21. marca zvolilo Národné zhromaždenie Antonína Zapotockého, doterajšieho predsedu vlády, za prezidenta Československej republiky. Za predsedu vlády, Národné zhromaždenie zvolilo Viliama Širokého. 13. júna 1953 zomrel najstarší občan obci Lúčina vo veku 90 rokov, Ján Jurko, otec Petra Marcina.

Po pravej strane cesty idúcej z obce smerom na juh na ,,Prihaniskoch” je križ postavený z kameňa v roku 1924 rodinou Hadvižďákovou, z nápisom: Na chválu božskú dal postaviť Ján Hadvižďák s manželkou Mária Basala 1924.

Na severnej strane obce sa rozkladá cintorín spoločný pre pochovanie katolíkov aj evanjelikov, na ktorom stojí kríž opravený v roku 1933 a pri ňom lipa, jediná nachádzajúca sa v chotári obce.

Obyvateľstvo:

V konci roku 1953 bolo v Lúčine 183 obyvateľov, z toho rim. katol. a gr. katolického vyznania 146 a evanj. augs. vyznania 37 duši. Obyvatelia ačkoľvek sú rôzneho náboženského vyznania ale nažívajú v zhode.

Poľnohospodárstvo:

V obci väčšina, ba skoro každý sa zaoberá poľnohospodárstvom, čiže roľníctvom. Sú roľníci, ktorí majú vyše 10 ha asi do 15 ha poľnohospodárskej pôdy ako Ondrej Jenčurák, rodina Vaškovičová, rodina Svatová, Dorota Gašparová a ďalší. Väčšina roľníkov sú tzv. strední roľníci majúci od 5 ha do 10 ha. Desiati sú, ktorí majú poľnohospodárskej pôdy od 0 do 5 ha. V chotári obce rodi sa pšenica, raž, jačmeň, ovos, zemiaky, ba pestuje sa ako krm aj ďatelina červena a lucerna. V blízkosti potôčkov, pod záhradami, na okraji lúk sa siala kapusta, ktorá sa potom v jeseni nakladala do sudov na zimu. V malom množstve sa pestuje aj konope a ľan, ktoré usilovné ruky žien spracujú na nite a z tých tkajú ručne aj jemné plátno pre domácu potrebu.

Záhrady:

Skoro každý majiteľ má malú, ba poniektorí majú až rozsiahle ovocné záhrady, v ktorých pestujú ovocné stromy ako jablone, hrušky, slivky, orechy, v rozličných sortách. Jabloní je najviac, jonatanky, parmeny, renety a iné. Hrušky rozličných odrôd, slivky bystrické a durangi biele a iné. V tomto roku 1953 mnohí roľníci zobrali za ovocie slušné peniaze. Ovocinárstvo v obci je v rozkvete, u niektorých jednotlivcov je predpokladom pre budúcnosť.

Dobytok:

V obci sa nachádza okolo 140 kusov rožného dobytka, 12 párov koní a asi okolo 80 kusov oviec, ošípané sa veľmi nechovajú, lebo od roku 1947 zúri v obci obrna ošípaných, ktorá najmä v tomto roku zničila okolo 70 kusov prasat. Z hovädzieho dobytka chovajú sa plemeno pinzgauské a kríženci, v tomto čase sú aj 4 kusy príbuzné plemenu bernskému.

12. marca 1950 na vyšnom konci Juraj Macko ako predseda MNV z neznámej príčiny vyhorel, načo vg tomto roku si na tomto mieste postavil nový dom, maštaleň a šopu. V tom roku si Štefan Maras č.d. 4 opravil, ba celkom prestavil rodinný dom. V roku 1951 si postavil Štefan Leššo č.d. 6. Prvy dom na južnom konci obce po pravej strane cesty si postavil Július Horváth, murársky majster v roku 1949. Andrej Minárik č.d. 36 si postavil na novom mieste v jarku, v Červenickom chotári nový dom na pozemku kupenom od Jána Lorinca z Červenice. V tom čase sa zbudoval aj Štefan Bugoš č.d. 35, na mieste, kde niekedy zakladatelia obce ,,Švaby” mali studňu, z ktorej neskôr vytiahol vodu akoby bol priniesol z jarku. Na mieste kde bola studňa, spomenutý Štefan Bugoš mal pivnicu pod izbou. V tom roku na mieste kde stala izba po rodine Sýkorovej a ktoru mal potom kupenu spolu aj so záhradou sa zbudoval Štefan Marcin. Vrch, hrady a krov mu vystavili majstri dňa 31.10.1953, deň po tom ako  mu syn František narukoval za vojak. V tom roku z obce narukovali štyria mládenci a to: František Marcin, Milan Macko, Jozef Horvath a Ondrej Gomulec.

Dňa 29. novembra 1953 boli v Tuhrine odvody pre mužských, ktorí neboli vojaci do 49 roku svojho veku. Z obce Lúčina to boli nasledovní: Ján Tomčík, Ján Hadvižďák, Jozef Nadzon, Ján Reicher, Juraj Vaškovič, Peter Marcin, Juraj Jenčurák, Juraj Hadvižďák, Karol Gomulec, ktorí boli uznaní ako schopní. Jozef Gurovský, Ján Bugoš, Andrej Hudák, Ondrej Svat a Ondrej Hadvižďák boli uznaní ako neschopní vojenskej služby.

V roku 1953 občania si opravili cestu cez dedinu, cesta od mosta z Prihaniskoch po cintorin. Cesta bola postavena za pomoci akcie 5 MP, na ktoru okres (Jednotný Národný Výbor, technický referát Prešov) poukazal 20.000Kčs. K tomu bola a musela byť podľa zákona vyrobená práca, dvakrát viac t.j. 2:1. Vtedy práca spolu bola ocenená a učtovaná na 60.000 Kčs. Na stavbe tejto cesty sa pokračovalo nasledovne: cesta sa robila v širke aj s priekopami – 6 metrov, stará cesta mala priekopu len na jednej strane po ľavej smerom na sever a voda tiekla po strede cesty. Preto sa po oboch stranách vykopali nové priekopy a všetko sa nahadzovalo do prostriedku, čím sa cesta zdvihla a mala spad do priekop. Pri prácach boli aj hádky medzi občanmi, keď sa muselo odkopať z lúky alebo záhrady. Napríklad Štefan Leššo, plot sa mu posunol o 40 cm smerom k domu, chcel tomu zabrániť a aj sa vyhrážal, že keď mu obec nedá z cesty peniaze na postavenie nového plota, že peniaze zastaví a nebude za to zaplatené. To bolo aj smiešne!!!!!! Z tých 20.000Kčs bolo vyplatené poistné a 3000 Kčs daň zo zárobku, takže roľníkom bolo vyplatené spolu 14.700 Kčs.

V roku 1952 začala zima dosť skoro. Trvala od októbra do 20. marca 1953. Do vianoc často padal dážď. Koncom marca sa začínali poľné práce, apríl bol pomerne teplý, máj bol chladný. Od 5.5. do 11.5. boli mrazy od -3 C do – 6 C. 11. mája ráno o pol ôsmej začalo snežiť na 3/4 hodiny. Sneh sa dlho neudržal a hneď sa roztopil. Leto bolo zase väčšinou mokré, kedy panovali silné búrky a lejaky.

Veľké búrky boli najmä: 19. júna o jednej hodine popoludní, 25. júna zase v tom čase lialo  ako z vedra pri 18 C. Vyjasnilo sa až 28. júna. 29. júna na deň Petra a Pavla bola teplota 28 C – 30 C. V tomto mesiaci narastlo veľa jedlých húb, ktoré mnohé domácnosti v zime zachránili pred hladom, lebo okrem húb, zemiakov a kapusty mnohé gazdinky iné ani nevarili. Od 1. júla sa každý deň chystalo k búrke, ale k nej došlo v nedeľu 5 júla na Cyrila a Metóda, okolo 13 – tej hodiny. V dňoch 8 – 10 júla teplota vzduchu bola 30 až 34 C. 10. júla cez poludnie začala búrka a trvala do 11- tého ráno. 11. júla bolo zamračené pri 19 C. Najstrašnejšie to bolo 22. augusta, večer o ôsmej hodine. Dáždik trval ešte 2 dni do 24.8., keď sa vyjasnilo. Striedavé počasie trvalo do 10.10.1953, keď sme zaznamenali prvý mráz, ktorý prestal 12.10. Mrazy boli od – 3 C do – 5 C, potom nastalo celkom teplé počasie, ktoré trvalo do 26.10., keď sme zaznamenali slabšie mrazy trvajúce do 28.10.  Koncom októbra začal padať slabý dážď. Od vtedy nastalo hmlisté počasie a chladno až do 16.11. Po tomto dátume nastali slnečné dni s nočnými mrazmi od – 4 C do – 6 C. 23. decembra napadol prvý sneh.

1954

Na začiatku roka sme zaznamenali veľké mrazy od – 20 C do – 30 C a aj viac. V nedeľu dňa 24 januára, jeden vojak (meno mu neviem), rodák z blízkeho Brestova sa vybral na návštevu do Tuhriny k Tkačikovi, kde ani nedošiel a ani sa nevrátil, lebo zomrel v blízkosti Boberského v lese a našli ho až vo štvrtok 28. januára.

1. januára 1954 začal dosť tvrdo ba až kruto. Zima sa zunovala každému. Mráz sa pohyboval od -16 C do – 32 C. Fujavice boli v dňoch 2. januára, od 15. do 24. januára. V týchto dňoch aj mrazy dosiahli vyše – 30 C. Od 29. januára do 10. februára bola zase fujavica. 11. februára nastal prvý odmäk, ktorý trval do 17.2.. Denná teplota sa pohybovala od – 1 C do – 5 C. Po týchto dňoch prišli znova mrazy do – 20 C a trvali až do 27.2. od 28.2. začal pršať dážď, ktorý trval až do 7.3. Od vtedy v noci boli slabšie mrazy a cez deň bolo príjemne. 15.3. bolo už snehu kde tu, bol najmä na miestach, kde boli väčšie záveje. Miestny obyvatelia sa už pripravujú na jarné, poľné práce. Väčšina roľníkov si zadovažuje aj umelé hnojivá ako superfosfát, liadok ostravský, draselnú soľ, dusíkaté vápno, thomasovú múčku a iné.

Na deň 16. mája 1954 (nedeľa), vláda vyhlásila voľby do národných výborov. V obciach miestne národné výbory vyhotovili ,, Voličské zoznamy”, do ktorých boli zapísaní všetci občania, ktorí v ten deň dovŕšili 18 rokov.Tieto voličské zoznamy boli uzavreté posledný deň pred voľbami 15. mája o 16:00 hodine.Voľby mali prevádzať komisie na to zvolené a to Miestna obvodná a okrsková volebná komisia, ktorá mala dozerať na to, aby počas volieb bol uchovaný najlepší poriadok, aby voľby neboli rušené jednotlivcami a nadovšetko aby každý volič volil za kandidátov Národného frontu (NF). V predvolebnej kampani prebiehala agitácia za návrhy kandidátov do NF. Za kandidátov do miestneho národného výboru (MNV) boli kandidovaní a navrhnutí miestnym akčným výborom Slovenského národného frontu za predsedníctva s. Štefana Leššu a Miestnou organizáciou Komunistickej strany Slovenska za predsedníctva s. Jána Štefana a schválené Miestnym národným výborom a občanmi obce Lúčina, títo občania: Július Horváth, Mária Štecková, Ján Bugoš, Ján Macko, Ján Kolivoško, Alžbeta Tomčíková, Štefan Marcin, Štefan Hadviťďák a Andrej Hudák.

Za kandidátov do Krajského národného výboru v Prešove bol navrhnutý Krajským akčným výborom SNF Dr. Andrej Žiška, tajomník KNV v Prešove – 35 ročný. Za kandidáta do Okresného národného výboru v Prešove bol navrhnutý kandidát s. Iván Štofa – 25 ročný pracovník KNV. Za to, aby títo kandidáti boli zvolení, boli zriadené agitačné stredisk, ktoré mali za úlohu presviedčať občanov po stránke politickej boli volení kandidáti napísaní na úrade vyhotovených kandidátkach.

Kandidátka do Miestneho národného výboru bola biela, do Krajského národného výboru bola biela a vo vrchnej časti mala pásku červenej farby a do okresného národného výboru bola tiež biela ale na vrchu s modrou páskou.

V obci Lúčina bolo zapísaných a volilo 117 voličov, okrem toho na voličské preukazy volilo päť voličov a to s. Štefan Žolko – inštruktor pre MNV, pracovník JNV Prešov s. Pastir, s. Zapotoky, s. Schlosser a Ján Burry, ktorý bol spojkov na motorke ,,Jawa 250 č. PV. 612. Títo voliči boli určení ako dozorne organy a podávali hlásenia na okres a Národnú bezpečnosť. Voľby boli tajné, hlasovalo sa v miestnosti MNV č. domu 2, ktorý toho času bol kanceláriou MNV. Kandidátky boli pri voľbách vydané Jánom Mackom, predsedom Miestnej volebnej komisie a Štefanom Leššom, podpredsedom miestnej volebnej komisie, Juraj Parnay vyznačoval mena voličov vo voličskom zozname, ktorí prebrali hlasovacie lístky.  Za plachtou, kde si volič mal upraviť hlásy, bol stolik a stolička a tužka priviazana na špagate. Poupravení hlasov volič odovzdal svoje hlasy do urny. Miestnosť bola slávnostne vyzdobená obrazmi štátnikov: s. Stalina, s Gottwalda a prezidenta Zápotockého, vlajkami Československa a Sovietského zväzu a ozdobené boli malými zástavkami Maďarska, Poľska, Rumunska, ČSSR, ZSSR, Číny a Mongolska. Miestnosť z vonku a z vnútra bola ozdobená tiež plagátmi. Začiatok volieb bol stanovený na 7:00 hodinu ráno. Voľby boli zahájené privítaním a otvorením predsedu MVK Jánom Mackom. Otvorenie volieb boli spestrené kultúrnym programom deti z Národnej školy. Ukončené boli o 18:00 hodine popoludni, keď boli ukončené slovami Jána Macka, na čo bola odomknutá urna a členovia komisie prikročili k spočítaniu hlasov. Prítomní boli: Ján Macko, Štefan Leššo, Juraj Parnay, Ján Jenčurák, Imrich Maras, Ján Švábik, Jozef Nadzon, Štefan Bugoš, Ján Bugoš, Ján Štofan a Juraj Macko. Dozor mali spomenutí súdruhovia vyššie. Výsledky volieb: účasť 100%. MNV dňa 26. mája 1954 sa uniesol na tom, že zriadi v našej obci tieto komisie a to:

Poľnohospodárska komisia: Predseda – Ján Macko, členovia – Ján Kolivoško, Ján Bugoš, Štefan Leššo, Štefan Bugoš

Finančno rozpočtová komisia: predseda – Ján Jenčurák, členovia – Alžbeta Tomčíková, Štefan Hadvižďák

Komisia pre školstvo, kultúru a zdravotníctvo

predseda – Ján Parnay, členovia – Alojzia Strasserová (učiteľka), Andrej Svat (ľudový zdravotník) a Imrich Svat

Komisia pre výstavbu obce (ciest a vodného hospodárstva)

predseda Július Horváth, členovia – Štefan Marcin a Maria Štečková

Členovia týchto komisii sa majú starať o záležitosti obce vo svojich odboroch ako boli zvolení a majú sa zúčastňovať na zasadaniach MNV, keď sa v týchto veciach prejednáva.

Zriadenie poštového úradu

Naša obec a všetky okolité dediny ako Červenica, Tuhrina, Lesíček si do prvého júna 1954 donášali poštu z Tuhriny, kde bola zriadená poštovňa, tak že jeden roľník mal na starosti dovážať v týždni tri krát, poštu z poštového úradu zo Solivaru. Pošta sa dovážala v pondelok,  v stredu a v piatok. V Tuhrine sa následne rozdeľovala na tie štyri obce. Z každej obce pre poštu dochádzal doručovateľ, ktorého platila obec. Doručovateľom z našej obce bol Ján Štofan, ktorý túto činnosť vykonával od roku 1951, predtým poštu donášal Jozef Nadzon a Barbara Antolíková. Pre poštu sa dochádzalo v utorok, štvrtok a v sobotu. V predchádzajúce rokoch poštu donášali rôzni obyvatelia našej obce. Z domu do domu sa prenášala tabuľka, ktorá bola z dreva, na jednom konci mala prevŕtanu dierku v ktorej bol navlečený špagát. Na dreve bolo napísané: Obec Huviz a pod ním Na Vás riad na poštu. Huviz preto, lebo vtedy ešte niesla tento názov. Ten kto mal túto tabuľku musel ísť po poštu do Tuhriny. Keď ju priniesol a poroznášal po dedine, odniesol tabuľku do ďalšieho suseda. Od 1 júna 1954 Československá pošta národný podnik zriadil poštový úrad v Tuhrine na bývalom notárskom úrade. Prvým prednostom bol Ondrej Tomčík, tunajší obyvateľ z Lúčiny č. d. 1 a doručovateľ bol Ján Kobutnický z Tuhriny, ktorý nosil poštu do Červenice, Lúčiny, Lesíčka. V Tuhrine doručoval Ondrej Tomčík. Pošta z Prešova bola dovážaná autobusom ČSAD.